Strach

Stmieva sa. Utekaj domov. Hoci aj skratkou cez les. Ako chceš. Ale zabudol som ti povedať, že v ňom raz dávno bláznivá Jolana rozštvrtila svojho prvorodeného syna. To, čo počuješ nie je nevinný šum lístia, to sú kroky beštie. Nikdy ju nechytili, vraj blúdi v tom lese dodnes a hľadá pre mŕtve synovo telo nevestu. Teraz to už vieš. Zrýchľuješ? Dobre robíš. Len sa nezačni báť toho, že zrazu šprintuješ, že si udýchaná aj keď sa zatiaľ nič nestalo, že utekáš iba pred svojim strachom. Keď ožijú aj krivé konáre a tiene vykrešú do stromov strašidelné tváre je dobre byť za lesom. Ak nebudeš dosť rýchla, les to vycíti a pošle na teba celé armády savých bytostí. Nepodkni sa. Bež! Strach si ťa počká inde. Je s tebou vo výťahu. Kazí ho. Na medziposchodí zasekáva kabínku a odčerpáva z nej vzduch aby si sa zadusila v malom priestore. Nedaj sa zmiasť škárami. Cez tie vzduch nepríde. Strach ich dôkladne upchal. Počuješ? Čosi škrípe. Voľaktorá unavená súčiastka výťahu hlási, že zachvíľu sa to celé zrúti do šachty aj s tebou. Musíš kričať o pomoc, musíš sa zblázniť v zaseknutom výťahu. Nie je čas na erotické scény, toto je scéna z hororu a ten charizmatický pán, čo sa zasekol s tebou je tam len preto, aby sa ti predstavil čudným menom, vytiahol z vrecka ruku a podal ti ňou veľkého čierneho potkana. Možno práve tvoje zúfalé pišťanie pohlo výťah a vybiehaš z neho ako z horúcej pece. Dvere bytu dôkladne zamykáš. Pred tým pánom, čo si k tebe odskočil z Lost Highway. Pred strachom. Jesť už nebudeš. Každý slizkejší kúsok tvojho hríbového rizota ti pripomína slimáka. Najedz sa slimáčich bielkovín alebo tie slimáky s ryžou vyhoď a choď spať hladná. Na záchode si spomeň na to, že potkany a iné hávede sa vedia premiestňovať aj potrubím a tak tam dlho neseď. Orosené zrkadlo v kúpeľni radšej neutieraj. Čo ak sa ti prst začne hýbať sám od seba a nakreslí hrôzostrašný symbol? Alebo v ňom zbadáš celkom cudziu krvavú tvár. Až vtedy si spomenieš na čiernu mačku, čo ti ráno prebehla cez cestu. Ráno si sa smiala, teraz sa bojíš znamení. Spíš? Pozrela si sa pod posteľ? Určite je tam. Hej, presne on. Tvoj strach, ktorému nevadí, že si už dospelá. Celé noci na teba pozeral zo skrine alebo striehol pod posteľou aby ťa chytal za chodidlá. Chránila ťa len perina, do ktorej si si hermeticky balila svoje nohy. Zabaľ si ich aj dnes, schúľ sa do kĺbka a skús mať celú noc zavreté ústa.Všimla si si predsa tú pavučinu v rohu, však? Keď zaspíš, ten obrovský pavúk podíde bližšie. Nôžkami ťa pošteklí na krku, obtrie sa ti o ucho, nachvíľu doň vlezie, prejde ti po perách a pobozká ťa zaslintanými chelicerami. Prikrytá až po bradu sa bojíš nočných zvukov ale aj ticha, v ktorom stárneš a priberáš. Siréna v ďiaľke možno nič neznamená ale...ale máš strach o svojich blízkych. Mačky vrieskajú ako týrané deti, vietor hojdá na strome za oknom chrčiaceho obesenca a ty premýšľaš o tom prečo sa tvoj frajer tak rád s tebou stretáva pri cintoríne. Tak veľmi si praješ konečne zaspať. Dobrú noc. Strach vie presne čoho sa bojíš, chystá ti ,,pekné sníčky.“