reklama

Najväčšie mesto

Do mesta som docestoval na pupočnej šnúre. Fialový, zošúverený, tvrdohlavý baranček vrieskajúci do noci na plné pľúca. Život ma plesol po zadku v starej ošumelej pôrodnici a ja som sa z toho života začal posierať do plienok mliečnymi hovienkami. Mestu ten nevinný smrad nevadil a rástlo mi rovno pred mojími zvedavými, hnedými očami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (50)

 Z malej zamrežovanej postieľky sa rozrástlo na celú detskú izbu a neskôr som k nemu plazivými, conquistadorskými expedíciami pričlenil aj zvyšok bytu. Kvetináčové pralesy, kobercové lúky, nábytkové domy so šálkami vo výkladoch, stĺporadia stoličkových nôh, jaskyne v útrobách kuchynskej linky. Kráľ mesta sa pokojne usadil kdekoľvek v tej batolivej krajine a v ruke stískal svoje žezlo, svojho gumeného pískacieho psíka. Nechal sa kŕmiť, nechal sa oslovovať tými najjemnejšími vyberanými menami.

 Už vtedy bolo mesto veľké a to som netušil, že je aj za oknom. Ktosi ma vzal na ruky a ukázal mi ho. Chcel som ho. Celé. Živá marioneta sa zavesená na vodiacej ruke vybrala do ulíc. Neistými krokmi brázdila chodník, ktorý už nikdy potom nebol taký krásny ako v časoch, keď na jeho konci stála cukráreň a v nej šľahačka s ananásom. Písmenká na obchodoch som čítal podľa vône. Tie tučné červené sa čítali ako šunka a párky a tie zelené ako sladké ovocie alebo zeleninová polievka. Nemocnicu som čítal ako strach, injekciu a bolesť. Zákerných ľudí v bielych plášťoch som mal prečítaných hneď. Neveril som im ani jedno teplé nemocničné slovo, nevzdával som sa ľahko a neraz som im predviedol ako vrieska človiečik sťahovaný z kože.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Mesto malo rovnaké oblé autá, rovnako učesané tety, rovnako fúzatých ujov. Rovnako oblečený som ako larva ležal v jasliach a občas som im vysvetlil kto som prúdom moču rovno do postele. Do tela chlieb s bryndzovou nátierkou, do duše riekanky o koníkoch, do detstva nezmazateľné dni. Jedna čiernobiela fotka v novinách a celý svet vedel, že šťastné socialistické deti nosia šortky a plátené klobúčiky. Mesto malo všetko okrem hradov. Budoval som ich na dlážke z drevených kociek navzdory deštrukčnému maminmu vysávaču znova a znova posilnený krupicovou kašou. Mesto malo pravé kúpacie letá a pravé snehuliakovské zimy. A hlavne žlté bagre a buldozéry, na ktoré som sa neúnavne díval cez okno škôlky a hučal s nimi až mi po brade tiekli sliny. Hučali aj zaslintaní kámoši a tak sme spolu s bagrami kopali základy pre nové budovy v našom meste. A potom sme ho bránili vlastnými životmi v hrách na druhú svetovú vojnu. Vtedy bolo ešte jasné, kto sú dobrí a kto sú zlí a tak som bol stále odvážny rus. Mená ruských spolubojovníkov aj blonďatých fašistov som už dávno zabudol. Toľkokrát sme zomreli a nikto nám nepostavil pamätník. Tak si ho dnes staviam sám. Z mesta, kde stojí moja bytovka a v piesku okolo nej sú zakopané najvzácnejšie poklady detstva. Nikdy ich už nenájdem, nemám mapu. Možno ju má kamarát Ferko ak niekde žije a možno sme ju ani nikdy nenakreslili. Lebo sme si sľúbili, že nezabudneme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Na vysokánsky tehlový komin pri nemocnici liezol otec. Kvôli mojej mame. Ženy vraj maju rady frajerov a kým ich to neprejde plodia s nimi také deti ako som bol ja. V tej výške mal na dlani celé moje mesto, všetky ulice, fontány, zmrzlinové stánky, školku a ihrisko. Do mojej malej dlane sa mesto nevošlo. Musel som si ho po kúskoch objavovať sám oblečený v sloníkovom svetri. Z mikropotuliek som si prinášal diery na nohaviciach, vo vreckách zelené orechy a v srdci chuť zájsť nabudúce ešte ďalej. Možno až za ten počarbaný plot ale najprv si musím zhotoviť luk a jeden šíp pre prípad, že zo starého domu s rozbitými oknami vylezie mäsožravá striga.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 V meste predávali všeličo lákavé. Chcel som všetko a potom už iba... .Už iba ten zelený tank vo veľkej krabici v hračkárstve na ulici, čo sa už dávno nevolá Leninova. Kúpený a prinesený, rozostavaný a nedokončený. Súčiastky sa postrácali, tank nikdy nevystrelil, drobní vojaci doň nikdy nenastúpili. V meste vládol mier a len dočarbané leporelá vedeli, že ja som až taký mierumilovný nebol.

 Z mesta viedli dve cesty. Jedna k babke na hrušky a po druhej som bicykloval k vode. Bicykovať som sa nevedel. Velil som z detskej sedačky maminým nohám aby uháňali za mesto rýchlo a bezpečne, aby ma priniesli k mokrému bábovkovému piesku na pláži. Do mesta viedla len jedna cesta. Cesta domov. Po nej som šiel vždy najradšej, nikdy nesklamala, končila pokojným spánkom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Odišiel som bez rozlúčenia skôr než som vyrástol zo sloníkového svetra, skôr než som mestu ukázal moju prvú aktovku. Ostalo tam kino a v ňom kreslené rozprávky, ostali tam školy, v ktorých jedna lavica mohla byť moja. Ostali tam parčíky s lavičkami, na ktorých som mohol bozkávať svoju prvú lásku. Ostalo tam celé a v spomienkach na prvé kroky po ňom sa nemení. Moje najväčšie. 

  (venované mojim rodičom a Michalovciam)


Peter Moskaľ

Peter Moskaľ

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  2x

ufrflaný optimista, ktorý blúdi svetom bez cieľa ale nie nevšímavowww.moski.sk Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu